Nitra - moje retro spomienky (2.časť)

     Od bývalej školy som prešla pár uličiek a natrafila som na miestne PKO. Akoby tu zastal čas. Doslova. Na dverách bol nalepený plagát Petra Nagya! Neverila som svojim očiam! Podišla som bližšie, aby som si to overila, ale informácia o koncerte bola naozaj aktuálna. (Peťko, skutočne ešte platí: Aj tak sme stále frajeri! Stále tí istí frajeri :)

 

Nápis "Coca-Cola" hneď vedľa "PKO"- to tu kedysi nebolo!

     Zvonku som nejaké extra zmeny na budove nevidela. Ach, ale tie spomienky!  Na tanečné kurzy, nemotorné kroky chlapcov pri tanci, nesmelé pohľady dievčat, čakanie - príde po mňa, nepríde... :) 
  

     No a samozrejme – „Navždy sa zachová v pamäti stužková“ – tak na takú udalosť sa nedá zabudnúť... Spomínam si, že som na jej začiatku bola dosť nešťastná. Kaderníčka, ktorá mi robila účes, zrejme väčšinou obsluhovala staršie dámy. Keď som sa pozrela do zrkadla na výsledok, skoro som odpadla. No uznajte – udalosť roka a ja mám na hlave model a la Posedenie pre dôchodcov ;)  Vďaka duševnej podpore kamarátok som to nakoniec ako-tak predýchala a snažila sa zamerať na pozitívne stránky toho večera.

     Viem, že som zažila ešte jedno prekvapenie, keď som dostala fotky z pripínania stužiek. Poznáte ten klasický záber – žiak spolu s triednou učiteľkou, obaja z profilu. Až vďaka tejto fotke som spoznala skutočný tvar svojho nosa zboku.  Dovtedy som ho v zrkadle vždy videla len spredu. No, nie žeby to bola nejaká katastrofa, ale čudovala som sa – „Toto je naozaj môj nos?!“

     Po takomto spomínaní som sa pobrala ďalej – k hradu. Na námestí som urobila zopár fotiek miestneho sporo odetého svalnáča. Netešte sa dámy, nešlo o žiadnu slávnu športovú hviezdu. Bol to Corgoň, socha muža, ktorý podopiera roh domu. Tí, čo nie sú z Nitry, poznajú skôr Corgoňa v tekutej podobe... 

Svalnáč Corgoň

     A konečne som na hrade. Krásny výhľad na mesto aj vrch Zobor. Kedysi sa konala každý rok na jar akcia „Pochod vďaky“. Bol to vlastne taký  masový peší výstup ľudí na Zobor. Zúčastňovali sa toho školáci, pracujúci, dôchodcovia...  Myslím, že išlo o povinný prejav vďaky sovietskym osloboditeľom (asi tým z 2. svetovej vojny, nie z roku 1968 ;)  Na Zobor viedla kedysi aj lanovka, ale to už je dávna história.

Vrch Zobor, v popredí futbalový štadión

    Ale poďme naspäť do mesta. Na námestí je veľké moderné divadlo. Ešte si pamätám, ako sme chodievali na predstavenia do toho starého. Vtedy tam boli hviezdami napr. Marián Slovák s manželkou Evou Matejkovou, Jozef Dóczy, Marta Sládečková, Eva Pavlíková, Ján Gallovič, Stano Král, Maroš Kramár (idoly mladých dievčat :) a ďalší. Nitrianske divadlo malo vždy výbornú úroveň, vychovalo veľa skvelých hercov. Mnohí potom odišli do Bratislavy. Začínal tam aj režisér Jozef Bednárik.

Nové divadlo

    Pešia zóna je plná obchodov.  Väčšina domov je pekne zrekonštruovaná. V strede ulice nachádzam skvelú zmrzlináreň – Balkánska zmrzlina – tak tá tu bola aj za mojich mladých čias, nostalgicky spomínam... :)

     Moje kroky vedú od pešej zóny k rieke. Za ňou stojí ďalšia dominanta mesta - Slovenská poľnohospodárska  univerzita. Jej kruhová aula je charakteristická pre panorámu Nitry. Rada si na ňu spomínam, pretože v detstve som tam chodievala na Deda Mráza. Ja viem, teraz je to Mikuláš, ten bol však za môjho detstva ideologicky nevhodný ;) Okrem slávnostných príležitostí teda spomínaná aula raz do roka privítala aj deti, ktoré tu dostávali balíčky od Deda Mráza. A nezaobišlo sa to bez premietania animovaných filmov. Pozreli sme si zakaždým hit tých čias – No počkaj, zajac! To bol zážitok :)

 

 Aula Slovenskej poľnohospodárskej univerzity

     Čas do odchodu môjho autobusu sa krátil, tak som sa pomaly pobrala na autobusovú stanicu. Ako inak – popri Mlynoch. Áno – mlyny tu boli aj kedysi, ale úplne iné. Boli to historické stavby, typické pre túto časť mesta. Terajšie Mlyny sú zase typické veľké moderné nákupno-zábavné centrum. Tak hurá, poďme na nákupy, kašľať na históriu ;)

Súčasné Mlyny

      A na koniec mojej prechádzky som si ešte pripomenula Staré divadlo. Budovy starnú, ľudia starnú... Ale nie, my nestarneme, len sme skúsenejší ;)  

Pôvodné Divadlo A. Bagara

    Tak už dosť! Stačilo spomienok, dôležitejšia je skvelá prítomnosť  a ešte lepšia budúcnosť. Ja som optimista, vy nie?

Nitra - moje retro spomienky (1.časť)

     Nedávno som dostala prekvapivý e-mail. Poslala ho kamarátka z gymnázia, ktorá si zaspomínala na našu maturitu. Uviedla pritom presné, pre mňa šokujúco vysoké číslo, koľko rokov odvtedy ubehlo. Nemohla som tomu uveriť! Už je to tak dávno?! 

     Snažila som sa vyhrabať z pamäti nejaké detaily z toho významného dňa, ale márne. Nepamätám si skoro vôbec nič z mojej maturity... Viem, že to bol krásny slnečný deň :)  Spomínam si na ten úžasný pocit, keď som vyšla z budovy s tým, že už to mám za sebou. Vtedy sa mi zdalo, že svet je gombička ;)

Pešia zóna s výhľadom na Zobor

      Pred časom som sa ocitla v Nitre, kde som štyri roky chodila na gymnázium, a mala som veľkú chuť zaspomínať si, aké to bolo vtedy dávno...  a fotila som a čudovala som sa a hrabala sa v minulosti. Jasné – moje prvé kroky viedli ku škole. Na začiatku ulice predtým býval stánok so zmrzlinou, bola skvelá. Ošarpaný stánok tam stále stojí, ale o zmrzline nechyrovať. 

     Moje nohy ma viedli popri školskom ihrisku. Väčšinou sme tam robili bežné športové aktivity, ale pamätám si, že sme tam nacvičovali aj pochodovanie v májovom sprievode. Mladší čitatelia asi netušia, čo to bolo. Jednoducho ľudia pochodovali na 1. mája popred tribúnu, na ktorej boli komunistickí papaláši a kývali im (mávadlami so strapcami  alebo zástavkami). Väčšinou bolo potrebné popritom aj kričať  nejaké  skvelé heslá – napr. :

„Nech žije prvý máj, sviatok pracujúcich! Nech žije KSČ!  Nech žije mier!“

Niektorí niesli transparenty s podobne úžasnými nápismi:

„So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“  (to nevyšlo :-) )  

V tejto škole som strávila štyri roky

     Samozrejme, že keď sme mali ísť popred tribúnu, museli sme byť zoradení v pekných radoch a tiež zosúladiť svoje hlasy pri vykrikovaní hesiel. A aby bol výsledok dokonalý, museli sme si to vopred nacvičiť na ihrisku :-) Pekné divadielko....

    Budova školy sa zvonku veľmi nezmenila, akurát stromy vyrástli a zakrývajú ju. Vo vnútri je zmien určite veľa...  Čo mi prišlo na um, keď som tam stála?  Viem, že za mojich čias bolo zakázané nosiť do školy rifle (džínsy). Neviem presne dôvod (asi ich americký pôvod)... Je pravda, že zohnať rifle nebolo vtedy jednoduché, buď v Tuzexe* alebo sa chodilo na nákupy do Maďarska. Vtedy leteli také „plesnivé“ rifle, ale niektorí na zákaz kašlali a nosili ich poloilegálne. 

 

V tejto budove na rohu bol kedysi Tuzex

*(Tuzex - vysvetlenie pre súčasnú mladú generáciu – bol obchod s úžasným tovarom, ktorý dovážali z kapitalistického západu. Bolo tam všetko to, čo v biedne zásobovaných socialistických obchodoch chýbalo. Malo to však háčik. Keď ste tam chceli nakupovať, museli ste platiť v špeciálnej mene, ktorá sa nazývala bony. A tie mal málokto. Obyčajní pracujúci zarábali predsa koruny československé. Ale existovali takí „dobrí“ ľudia, ktorí vám tie bony ochotne vymenili. Volali sa veksláci. Bohužiaľ sa pri tej výmene peňazí často stalo, že vás jednoducho oklamali a dostali ste oveľa menej, ako vám prináležalo. Sťažovať sa neoplatilo, mohli ste dostať „po hube“.)

Na hrade

      Ale to som trochu odbočila. V škole za mojich čias sme sa neustále presúvali, každá hodina bola v inej  triede, väčšinou aj na inom poschodí. Schodiská boli cez prestávky preplnené, dokonca kvôli statike platilo pravidlo, že po hlavných schodoch sa môže chodiť len jedným smerom (dole). Bolo neprípustné ísť do protismeru! Profesori držali stráž na každom poschodí. Hore ste mohli ísť iba bočným schodišťom. Veľmi by ma zaujímalo, či tento zvláštny systém funguje dodnes ;-) 

     Tak som si trochu poobzerala tú moju bývalú školu, zaspomínala na spolužiakov a učiteľov a išla ďalej. 

(Pokračovanie nabudúce.)

Poďte na dreziny alebo Niečo o detských snoch...

     Spomínate si ešte na svoje detské roky?  A na sny, ktoré ste vtedy mali? A viete spočítať, koľko z nich sa vám splnilo?  

     Ja som svoje detstvo prežila neďaleko železnice. Bola to taká miestna lokálka, po ktorej prešlo zopár vlakov za deň. Ale občas sa na koľajniciach zjavila drezina a to bolo niečo úplne iné!  Viete, sú to také malé špeciálne „vozidlá“, ktoré sú určené na kontrolu alebo opravu železničnej trate. Pre nás deti bol prechod dreziny špeciálnou udalosťou, vždy sme pribehli čo najbližšie a obzerali si ju. Väčšina z nás snívala o tom, aké by to bolo úžasné, keby sme sa na nej mohli povoziť. 

     Ale to už bolo dávno a ja som na ten sen o jazde na drezine úplne zabudla. Naplnil sa o pár desaťročí neskôr, ale že tú drezinu budem poháňať vlastnými nohami niekoľko kilometrov, to by mi nikdy nenapadlo... Zdá sa vám to ťažké? Vôbec nie!  Jedná sa o špeciálne upravené dreziny, ktoré majú dve cyklistické sedadlá aj s pedálmi.  No a vašou úlohou je šliapať do pedálov, aby ste sa presunuli  do cieľa. Jednoduché :)

     Takýto zaujímavý výlet môžete absolvovať  v Rakúsku medzi mestečkami Ernstbrunn a Asparn an der Zaya, kam sa dostanete za cca 2 hodiny z Bratislavy. Každá drezina je štvormiestna, okrem dvoch cyklistických sedadiel sú tu dve klasické pre tých, ktorí vás budú povzbudzovať :)

Mapka trasy

     Dĺžka tejto trasy je 12,7 km, závisí len od vás ako dlho vám to bude trvať. Väčšina to zvládne za 1,5 hod. (čistého času). Na trati je aj jedno stúpanie, ale nie je to nič krkolomné, čo by nezvládol aj bežný cyklista. V polovici trate je bufet, takpovediac “povinná zastávka“ , ktorú využije a ocení určite každý.  A ak ste doteraz bicyklovali, tak tu sa môžete vymeniť so spolucestujúcimi. 

Bufet pre posilnenie sa, aby ste vládali ďalej :)

     Inak  si popri jazde môžete užívať prírodu, po ceste je len jedna dedinka. 

     Doobeda sa jazdí z Ernstbrunnu do Asparnu, poobede naopak.  Ak vám stačí jedna jazda, na spiatočnú cestu môžete využiť taxík alebo autobus. 
     Niekedy sem prídu aj väčšie skupiny, aby si užili spoločnú zábavu :)

     

     A tu je cieľ:

     Je to skvelý výlet, ktorý  poteší  všetky vekové kategórie. Tak čo, vyskúšate si to aj vy?  

     Plniť si detské sny je paráda. Aj vy máte nejaký, ktorý ešte čaká na realizáciu?

P.S. Ak by ste mali o takýto výlet záujem, je potrebné sa aspoň niekoľko dní vopred objednať e-mailom alebo telefonicky. Bližšie informácie nájdete na stránke:

http://www.weinvierteldraisine.at/