Nedávno som dostala prekvapivý e-mail.
Poslala ho kamarátka z gymnázia, ktorá si zaspomínala na našu maturitu.
Uviedla pritom presné, pre mňa šokujúco vysoké číslo, koľko rokov odvtedy ubehlo.
Nemohla som tomu uveriť! Už je to tak dávno?!
Snažila som sa vyhrabať
z pamäti nejaké detaily z toho významného dňa, ale márne. Nepamätám
si skoro vôbec nič z mojej maturity... Viem, že to bol krásny slnečný deň :) Spomínam si na ten úžasný pocit, keď som
vyšla z budovy s tým, že už to mám za sebou. Vtedy sa mi zdalo, že
svet je gombička ;)
 |
| Pešia zóna s výhľadom na Zobor |
Pred časom som sa ocitla
v Nitre, kde som štyri roky chodila na gymnázium, a mala som veľkú
chuť zaspomínať si, aké to bolo vtedy dávno...
a fotila som a čudovala som sa a hrabala sa
v minulosti. Jasné – moje prvé kroky viedli ku škole. Na začiatku ulice
predtým býval stánok so zmrzlinou, bola skvelá. Ošarpaný stánok tam stále
stojí, ale o zmrzline nechyrovať.
Moje nohy ma viedli popri
školskom ihrisku. Väčšinou sme tam robili bežné športové aktivity, ale pamätám
si, že sme tam nacvičovali aj pochodovanie v májovom sprievode. Mladší
čitatelia asi netušia, čo to bolo. Jednoducho ľudia pochodovali na 1. mája
popred tribúnu, na ktorej boli komunistickí papaláši a kývali im
(mávadlami so strapcami alebo
zástavkami). Väčšinou bolo potrebné popritom aj kričať nejaké skvelé heslá – napr. :
„Nech žije prvý máj, sviatok
pracujúcich! Nech žije KSČ! Nech žije
mier!“
Niektorí niesli transparenty
s podobne úžasnými nápismi:
„So Sovietskym zväzom na večné
časy a nikdy inak!“ (to nevyšlo :-) )
 |
| V tejto škole som strávila štyri roky |
Samozrejme, že keď sme mali ísť
popred tribúnu, museli sme byť zoradení v pekných radoch a tiež
zosúladiť svoje hlasy pri vykrikovaní hesiel. A aby bol výsledok dokonalý,
museli sme si to vopred nacvičiť na ihrisku :-)
Pekné divadielko....
Budova školy sa zvonku veľmi
nezmenila, akurát stromy vyrástli a zakrývajú ju. Vo vnútri je zmien
určite veľa... Čo mi prišlo na um, keď
som tam stála? Viem, že za mojich čias
bolo zakázané nosiť do školy rifle (džínsy). Neviem presne dôvod (asi ich americký
pôvod)... Je pravda, že zohnať rifle nebolo vtedy jednoduché, buď
v Tuzexe* alebo sa chodilo na nákupy do Maďarska. Vtedy leteli také
„plesnivé“ rifle, ale niektorí na zákaz kašlali a nosili ich
poloilegálne.
 |
| V tejto budove na rohu bol kedysi Tuzex |
*(Tuzex - vysvetlenie pre súčasnú
mladú generáciu – bol obchod s úžasným tovarom, ktorý dovážali z
kapitalistického západu. Bolo tam všetko to, čo v biedne zásobovaných
socialistických obchodoch chýbalo. Malo to však háčik. Keď ste tam chceli
nakupovať, museli ste platiť v špeciálnej mene, ktorá sa nazývala bony.
A tie mal málokto. Obyčajní pracujúci zarábali predsa koruny
československé. Ale existovali takí „dobrí“ ľudia, ktorí vám tie bony ochotne
vymenili. Volali sa veksláci. Bohužiaľ sa pri tej výmene peňazí často stalo, že
vás jednoducho oklamali a dostali ste oveľa menej, ako vám prináležalo.
Sťažovať sa neoplatilo, mohli ste dostať „po hube“.)
 |
| Na hrade |
Ale to som trochu odbočila.
V škole za mojich čias sme sa neustále presúvali, každá hodina bola
v inej triede, väčšinou aj na inom
poschodí. Schodiská boli cez prestávky preplnené, dokonca kvôli statike platilo
pravidlo, že po hlavných schodoch sa môže chodiť len jedným smerom (dole). Bolo
neprípustné ísť do protismeru! Profesori držali stráž na každom poschodí. Hore ste mohli ísť iba
bočným schodišťom. Veľmi by ma zaujímalo, či tento zvláštny systém funguje
dodnes ;-)
Tak som si trochu poobzerala tú
moju bývalú školu, zaspomínala na spolužiakov a učiteľov a išla
ďalej.
(Pokračovanie nabudúce.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára